Dana Gorbunova (20) je Ukrajinka, ktorá študuje na Slovensku. Už tretí rok je študentkou žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave a to, čo zažíva Ukrajina a spoločnosť v posledných dňoch, sa jej zdá ako zlý sen.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako rodičia prežívali náhly odchod z rodnej domoviny
- Čo všetko v nej nechali a nestihli pobaliť
- Či ešte plánujú návrat na Ukrajinu
- Ako vníma podporu a zomknutie Slovákov
- A ešte omnoho viac…
Aké boli tvoje prvé pocity, keď ti zavolali rodičia, že na Ukrajine začala vojna a oni sa musia zbaliť a odísť?
Táto bolesť a tento strach sa nedajú s ničím porovnať. Dvadsiateho štvrtého som sa zobudila o piatej ráno, lebo volala mi mama. Moje ráno sa nezačalo kávou a joggingom, ale slovami: „Máme vojnu, nevieme, čo robiť.” Neviem si predstaviť, čo prežívali moji rodičia, keď sa zobúdzali na zvuk sirén a výbuchov. Myslela som, že je to všetko len sen a čoskoro sa zobudím. Ale ukázalo sa, že je to realita. Krutá realita pre všetkých Ukrajincov. Na konci dňa som sa cítila tak zle, že som nedokázala ani plakať. Bola som zničená.
Dana Gorbunova
Podarilo sa im prísť na Slovensko, prejsť cez hranice. Aké bolo vaše zvítanie? Cítila si pokoj a radosť, že ich už máš pri sebe?
Len sme sa objali. Potichu. Toto ticho dokázalo vyjadriť oveľa viac ako akékoľvek slová. A potom sme mali slávnostnú večeru. Spomínali sme si na vtipné príhody zo života a snažili sa navzájom rozveseliť. Keď sme sa zjednotili, cítila som sa ako najsilnejší človek na zemi.
Určite sa ti rodičia zdôverili so svojimi pocitmi počas stresujúceho a nečakaného odchodu. Ako to prežívajú?
Mám veľmi pozitívnu rodinu. Akýkoľvek smútok vždy prežívame s humorom. Je to vlastnosť všetkých Ukrajincov. Toto je naša spoločná črta. Samozrejme, že majú strach. Neskrývajú to. Ale horšie je, že sa cítia vinní za to, že odišli. A ja im rozumiem, ale snažíme sa robiť, čo môžeme: poskytovať humanitárnu pomoc, prevádzať peniaze charitatívnym organizáciám, chodiť na protesty.
Zdroj: TASR/ Roman Hanc
Čo všetko sa podarilo rodičom zbaliť? V rodnej Ukrajine museli zanechať podstatnú časť doterajšieho života…
Rodičia sa balili veľmi rýchlo a chaoticky, takže polovicu vecí museli kúpiť tu. Podarilo sa im zabaliť len to najnutnejšie: oblečenie, hygienické potreby a dokumenty. Najsmutnejšie na tom je, že náš kocúr a pes zostali doma. Teraz sú v bezpečí a dočasne žijú s mojou babičkou. Veríme, že ich čoskoro opäť uvidíme.
Ako vidíte budúcnosť? Je Slovensko novým domovom, alebo ešte plánujete návrat na Ukrajinu?
Budúcnosť? Plány? Tieto slová sú teraz zakázané, pretože okrem paniky a úzkosti nám nič nespôsobujú. Momentálne sme sa rozhodli, že zostaneme na Slovensku, kým na území Ukrajiny prebiehajú aktívne boje. Teraz chcem len zavrieť oči a poprosiť, aby bolo všetko v poriadku.
Zdroj: TASR/AP
Ako vnímaš silné zomknutie Slovákov? Cítiš podporu susedného štátu?
Bola som milo prekvapená, že Slováci tak pozitívne reagovali na utečencov z Ukrajiny. Ľudia aktívne zbierajú potraviny a oblečenie v centrách humanitárnej pomoci, chodia na protesty a vyjadrujú svoju podporu. To dodáva Ukrajincom silu a sebavedomie. Som veľmi vďačná všetkým svojim priateľom a učiteľom, že mojich blízkych a aj mňa v tomto ťažkom období podporujú.
Dana Gorbunova /autor fotografie: Victoria Popovich
Dobro, solidarita, podanie pomocnej ruky tomu, kto ju potrebuje, to všetko sú hodnoty, ktoré sú v našom občianskom združení dôležité. Cítiš ich zo strany iných ľudí ešte viac ako kedykoľvek predtým? Za čo cítiš najväčšiu vďaku?
Som hrdá na ľudí, ktorí ma obklopujú. Teraz chápem, že človek sám nie je schopný prežiť. Som veľmi vďačná ľuďom, s ktorými spolupracujem a robím dobrovoľnícku prácu, pretože ma nabíjajú pozitívnou energiou a inšpiráciou. V tom momente, keď mi klesli ruky a môj vnútorný kompas ma sklamal, vždy boli so mnou.
Zdroj: CTK/AP