Janette Motlová - Maziniová sa narodila do rómskej chudobnej rodiny. Dnes je sama mamou, zakladateľkou organizácie Eduma, ktorá vznikla ako odpoveď na čoraz väčšie prehlbujúce sa sociálne vylúčenie mladých ľudí na okraji spoločnosti.
V rozhovore sa dočítate o:
- jej vlastnej autobiografickej knihe Cigánka, o tom, že sme ako spoločnosť nedozreli do nezištnej pomoci,
- o tom, prečo škatuľkujeme, odvraciame zrak od toho, čo vidieť nechceme,
- o tom, ako nás spoločnosť ovplyvňuje, prečo tu máme diskrimináciu a zabúdame na výchovu u detí.
Máte za sebou dlhú éru pôsobenia s mnohými skupinami ľudí. S Rómami, s nevidiacimi a nepočujúcimi, s deťmi z detských domovov, deťmi s vývinovými poruchami učenia, jednoducho, ľuďmi s mnohými inakosťami. Prečo ste si vybrali práve toto poslanie?
Ja ani nemám pocit, že som si vybrala práve toto poslanie, skôr si myslím, že si ma tie témy našli. Niektorú z tých tém žijem, niektorá sa v mojej blízkosti objavila a práve tým, ako som spoznávala ich hĺbku, som si zrazu uvedomila, že sa to dá buď riešiť, alebo pre to môžem niečo urobiť. Ja neskutočne rada vymýšľam. Pre mňa je tento proces, čo by sa dalo, čo by sa mohlo a koho ešte na to potrebujem, aby mi to pomohol urobiť, to, čo ma neskutočne napĺňa. Mám pocit, že už len tým, že niečo vymyslím, môžem inému človeku alebo rodine nejakým spôsobom zlepšiť ich život. To je nejaký môj príspevok. Nemám peniaze, neviem riešiť danú situáciu hneď tu a teraz, ale, čo keď poznám človeka, ktorý tie peniaze má? Čo keď poznám nejaký nástroj, ktorý tomu môže pomôcť? Čo keď si viem predstaviť nejaký projekt, ktorý vie pomôcť? Čo keď nájdem nejaký spôsob, ako možno nevyriešim presne ten problém, ktorý majú, ale môžem pomôcť tomu, že ich život zrazu môže byť o kúsoček lepší.
Môžeme povedať, že tak spájate príjemné s užitočným?
Áno, príjemné je to, že rada tvorím a užitočné je to v tom, že sa mi občas podarí zaviesť môj nápad do praxe a zistím, že to má zmysel. Zaujímavé je aj to, že keď sa pozriem na ten svoj, možno aj profesný život, nejakých dvadsať rokov dozadu, často ma až prekvapí, ako sa mi darilo robiť veci, pretože som vedela menej, než viem teraz. Bola som odvážnejšia. Kým si človek neuvedomí tú veľkú hĺbku, skočí po hlave do témy a pláva, rozhliada sa, nasáva. Keby som možno vedela to, čo viem teraz, nebola by som taká odvážna. Niekedy nás zabrzdí to, že o niečom priveľa vieme.
O VECIACH PREMÝŠĽAME AŽ VTEDY, KEĎ SA NÁS BYTOSTNE DOTKNÚ
Poďme ku knihe Cigánka, ktorá je vašou autobiografiou, skutočným príbehom o živote v dvoch svetoch. O čom všetkom vypovedá? Čo viete prezradiť tým, ktorí ju napríklad ešte nečítali?
Hovorí asi o tom, že o veciach začíname premýšľať až vtedy, keď sa dotknú nás, keď sa dotknú našich blízkych. Málokedy máme tendenciu myslieť na niečo, čo bytostne nežijeme. Tá kniha hovorí len o tom, ako málo stačí, aby sa zmenil život niekoho iného. Že hoc my sami nemáme žiadny problém, už len tým, že niekoho vypočujeme, môžeme mu tým dať odvahu vykročiť ďalej. Ako stačí, že ho povzbudíme, že na neho myslíme. Tá kniha je o troch odkazoch. Jeden z nich je ten, že kým nepoznáš príbeh iného človeka, nemáš žiadne právo ho súdiť. Druhý odkaz hovorí o tom, že v každom momente, aj keby sme sa ocitli úplne na dne, nemáme žiadne právo povedať ši, že sa na to vykašleme, že to vzdáme, pretože kvôli tomu nie sme na svete. Tretí odkaz je o pokore k tomu, čo sa okolo nás deje. O prijímaní, aj o tých nepríjemných situáciách v živote, o viere, že ľudia nemôžu byť predsa zlí. Môžu byť smutní, nahnevaní kvôli niečomu, o čom možno my teraz ešte nevieme, alebo máme málo informácií, ale odsúdiť ho je to najľahšie, čo môžeme urobiť. To férovejšie je dať si otázku, čo by som urobil na jeho mieste. Myslím, že o tom je tá kniha.
Mnohí ľudia sa pozerajú na farbu pleti, škatuľkujú, odvracajú zrak a stránia sa. Prečo je to tak, čo myslíte?
Máme málo času. Máme málo času na seba, na svoje deti. Potom príde tá otázka, prečo by som sa mal venovať iným? Neviem, nemám čas na seba, na veci, ktoré ma robia šťastným a človek, ktorý nie je šťastný, nedokáže dávať šťastie a energiu ďalej. Človek, ktorý je nespokojný, v sebe nenájde dostatok odhodlania robiť spokojných ľudí okolo seba. Je to taká základná práca s emóciami, s tým, čo robí nás ľudí. To, prečo sa od tých tém odvraciame, môže byť z ľútosti, lebo sa nevieme pozerať na ľudskú bolesť, nevieme sa pozerať na bolesť detí a najradšej by sme boli, keby sme to nemuseli vidieť a keby sa to dialo mimo nás.
Autor fotografie: Vladimír Šimiček
AK CHCEME, ABY BOLI ĽUDIA FÉROVÍ, MUSÍME NACHÁDZAŤ FÉROVOSŤ K NIM
Čo je ďalším dôvodom, prečo odvraciame zrak?
Druhý dôvod je presvedčenie, že nás sa to netýka, že ak sa do toho zamontujeme, tak nevieme, či pomôžeme alebo nepomôžeme. Ten ďalší moment, prečo odvraciame ten zrak je, že si myslíme, že tí ľudia si za to môžu sami. Tam tá cesta nie je vôbec o tom, ako ich presvedčiť. Keď im dáme dostatočný pohľad cez príbehy k danej téme, niekde vo vnútri sa objaví červíček, ktorý sa tam zavŕta a povie, že to nie je férové, nie je to v poriadku. To je myslím si, to, čo nám stačí. My nepotrebujeme, aby ľudia vyšli von a začali objímať ľudí bez domova a začali nosiť deti domov, dali im jedlo, stravu, pretože je to naozaj to, čo tým deťom nepomôže. Len im to ukáže, čo by mali mať a čo nemajú. Ak nie sme pripravení robiť dlhodobú pomoc a podporu, tak do toho radšej nechoďme, ale buďme pripravení myslieť na to, že ak chceme, aby boli ľudia féroví k nám, musíme nachádzať férovosť k nim. A možno v škole začať budovať tie hodnoty, že štartovacia čiara každého človeka nie je na nule. Že máme občas len veľké šťastie, že sa narodíme tam, kde sa narodíme, že máme rodičov takých, akých máme, že sa v našom živote objavia takí ľudia, akí sa objavia. Nám sa nepáči povedať, že to, čo sme dosiahli, sme dosiahli preto, lebo sme mali šťastie. My chceme počuť, akí sme šikovní, akí sme múdri, koľko sme do toho investovali. A keď nám niekto povie, že sme tu kvôli tomu, pretože sme mali veľké šťastie, ako keby sme dehonestovali všetku tú investíciu do rozvoja. A niekedy je dobré je povedať si, áno, mala som šťastie a toto všetko som musela urobiť preto, aby si ma to šťastie našlo.
Ako ste vy bojovali a vysporiadali sa s diskrimináciou zo strany spoločnosti?
Naučila som sa pochopiť tých ľudí. To, prečo to robia.
A prečo to robia?
Lebo nevedia, lebo neveria, preto, lebo sa boja. Vo veľkej miere to, čo robíme, čomu veríme a z čoho máme strach, z nás tvorí spoločnosť. Spoločnosť nám ukazuje, čomu by sme mali veriť. Spoločnosť nám hovorí, čo je dobré a čo zlé. Čo je norma a čo norma nie je. Hovorí nám, čo je teraz in, čo si máme obliecť, čo si obliecť nemáme, ako máme rozprávať a čo hovoriť nemáme. Občas sa normy dostanú zo zákonov, zrazu povedia, že nás nemôžete nazývať tak, ako nás nazývate a my máme zrazu strach byť sami sebou. Lebo sa to nenosí, lebo to od nás niekto neočakáva. To, prečo to tí ľudia robia je to, že s tým nemusia bojovať. Nemusia odolávať týmto prekážkam. A možno majú iné prekážky, ktorým musia odolávať. Možno aj ja ako človek ich prekážky nepovažujem za dôležité. Myslím si, že to, prečo tu dnes diskrimináciu máme je, že zabúdame na výchovu u detí. Zabúdame, že to dieťa je veľmi úprimné a priveľmi čisté, aby nejakým spôsobom korigovalo svoje vyjadrenia. Lenže, keď sme dospelí, svoje vyjadrenia korigujeme, len nehovoríme, prečo to robíme.
Začíname to robiť bez akéhokoľvek mosta...
Bez čohokoľvek. Keď ide dieťaťa okolo ženy, ktorá je obézna a povie: ,,Mami, pozri, aká je tá teta tučná!“, namiesto vysvetlenia mu povieme: ,,Nie, nie je, nemôžeš to tak povedať.” Ale to dieťa vidí, že je tučná. My mu vlastne nedáme nič. My mu len povieme – NEHOVOR O TOM. Ale keby sme mu vysvetlili, že tá teta môže byť tučná preto, lebo čaká bábätko, preto, lebo má nejakú chorobu a nech robí čokoľvek, nemôže schudnúť, alebo môže byť tučná aj preto, lebo sa nezdravo stravuje, ono by tam videlo tú plasticitu toho, prečo to tak môže byť. A to, čo urobí nabudúce je, že keď uvidí tučnú tetu, spýta sa, či čaká bábätko, či sa zle stravuje alebo je chorá. A to je v poriadku.
Takže, keď by okolo vás išlo trojročné dieťatko sa spýtalo sa vás, či ste taká opálená alebo len taká hnedá, čo by ste odpovedali?
Dávalo by mi dostatočný priestor na to, aby som mu vysvetlila, prečo som hnedá a čo všetko s tým súvisí. Tomu dieťaťu by som tak uspokojila zvedavosť a podala informácie. Ak by som mu povedala, že som len taká opálená a ono by neskôr zistilo, že nie som, povedalo by: ,,Aha, ona sa za niečo hanbí.“ A hanbíme sa za niečo, čo nie je dobré.
To je to, čo aj vám pomohlo vo vašej inakosti? Prijať to?
Nemyslím, že som úplne pripravená, na to sa totiž nedá zvyknúť, ako niekto povie. Dá sa to len naučiť prijať. Keď na to iný človek poukáže, rozhodnutie je na mne. Chcem to zmeniť, alebo je to niekto, koho stretnem len raz v živote a neoplatí sa mi do toho investovať energiu? Takže, keď sa mi nechce investovať energiu a niekto mi povie to, čo sa mi nepáči, poviem len, že ma mrzí, že to tak vidí. Je na ňom, či to chce alebo nechce reflektovať. Keď viem, že je ide o človeka, s ktorým sa budem dlhodobejšie stretávať, vtedy investujem do toho, že vysvetľujem, dávam príbehy, aby si mohol obraz utvoriť sám, a na základe neho svoj vlastný postoj, svoj vlastný názor. Snažím sa nepodsúvať ten svoj, aj keď sa to nie vždy darí. Snažím sa dať dostatok rôznorodých obrazov z rôznych strán, aby si človek dokázal povedať, aha, takto to je!
OZAJSTNÁ POMOC JE BEZ OČAKÁVANÍ
Keď už prepájame ľudí, vzťahy a prejavy medzi nimi, myslíte si, že túžia ľudia na Slovensku pomáhať a robiť dobro?
Viem, že si mnohí myslia, že nie, ale ja si myslím, že áno. Túžia, ale potrebujú to robiť adresne. My sme ešte ako spoločnosť nedozreli do bodu, že dokážeme pomáhať bez toho, aby sme videli tvár, aby sme očakávali vďačnosť. My ako spoločnosť, máme ešte stále potrebu pomáhať, ale človek má byť vďačný. Ja nehovorím, že je to zlé. Hovorím len, že je to prvý krok k tomu, aby sme sa naučili naozaj pomáhať, pretože tá ozajstná pomoc je tá, že nemám očakávania, že mi za to bude niekto vďačný. Ak ja niekomu posuniem oblečenie, je mi jedno, kto to oblečie. Ale posunúť oblečenie, ktoré už nebudem nosiť, lebo sa mi nepáči a ešte od toho očakávať vďačnosť, to je strašne nefér. Lebo tým, že si to ten človek vezme, nám vlastne robí službu. To nechceme vidieť. Povieme si: ,,kúpim si nový počítač a tento niekomu darujem“, ale darovali by sme ho aj vtedy, keď by sme si nekúpili nový počítač? Keď niekomu dáme peniaze, tak očakávame, že tie peniaze využije len na to, na čo chceme my? Alebo mu dáme tie peniaze na to, aby ich využil na to, na čo potrebuje? Alebo, ak ten človek povie, že chce mať lepšie vzdelanie, tak mu povieme, tú máš financie, ale pritom za tým vidíme, že si nakúpi knihy a kurzy. On však možno len potrebuje topánky, tašku, pero, potrebuje sprchový gél, pretože to je prvý krok k tomu, aby do tej školy chodiť mohol. Takže, my ešte nevieme nezištne pomáhať. My pomáhame zištne, ale aspoň pomáhame nejako.